Máš hlavu plnú skvelých nápadov? Chceš sa s nimi podeliť? Tento web ti ponúka priestor, kde môžeš zverejniť svoje dobré i zlé diela. Hranice fantázie neexistujú!

Diela berieme od českých a slovenských autorov. Všetky Vaše poviedky, básničky a drabble môžete posielať sem: c.s.poviedky@gmail.com.

Ďakujeme.
559588_461157783899101_195411577140391_1906956_653392402_n_large.jpg

Jednodielne poviedky

Možno len sen

Autor: summer

FF

Sedela som na terase. To miesto som nepoznala, ale milovala som ho. Na sebe som mala šaty ľahučké ako pierko, boli tyrkysové s malými bielymi bodkami.

Terasu zalievali slnečné lúče, slabý vánok mi jemne strapatil vlasy. Cítila som šťastie a pokoj.

To miesto vo mne vyvolávalo nostalgiu a to mi vháňalo slzy do očí. Začula som hudbu. Prichádzala z diaľky. Rozpoznala som klavír. Tá hudba mi pohládzala dušu.

Nastražila som uši, chcela som nájsť toho virtuóza, čo dokáže do klavíra svojimi prstami vložiť srdce.

Cítila som vôňu kvetov. Nohy ma viedli samé. Vedela som len,že chcem tú prekrásnu harmóniu hudby počuť celkom zblízka.

Vonku štebotali vtáci, vdychovala som atmosféru toho miesta. Išla som pomaly, malými krôčikmi som bola stále bližšie k hudbe, ktorá mi poplietla hlavu. Zdalo sa mi, že idem pridlho, ale neprekážalo mi to. Vedela som, že cieľ je na dosah a to mi zrýchľovalo tep.

Obďaleč som zahliadla klavír. Krásny a mohutný. Všade okolo boli slnečnice. Dočahovali sa za slnkom a v tom momente som po tom túžila aj ja. Dotkla som sa končekmi prstov slnečníc, sálalo z nich teplo, boli to drobné slniečka. Usmiala som sa.

Teraz bola hudba úplne blízko, na dosah. Zastavila som sa. Za klavírom sedel muž. Bol celý v bielom. Jeho energia sa vpíjala do mňa. Bol taký krásny. Jeho prsty behali po klávesoch s úžasnou ľahkosťou a nežnosťou. Oči mal zatvorené, vnímal hudbu. Nemohla som z neho odtrhnúť zrak.

Zrazu hudba prestala hrať. Nie, neprestávaj. Prosila som v mysli.

„Vítam ťa krásna dáma. Už som ťa očakával," povedal mužv bielom. Hlas mal sýty a podmanivý. Dostal sa mi pod kožu. Vibroval celým mojím telom.

„Vy ma poznáte?" spýtala som sa zvedavo, ale skoro nečujne.

Muž sa usmial. Teraz bol ešte krajší. Podišiel ku mne a chytil ma za ruku.

„Poznám ťa, Isabela a ty spoznáš mňa, len musíš byťtrpezlivá."

V tej chvíli som nechápala o čom muž v bielom hovorí. Nevadilo mi to. Jeho dotyk bol ako balzam na dušu. V tom momente som si všimla, že okolo toho záhadného muža bola žiara. Ja som žiarila tiež.

„Čo sa to deje?" chcela som vedieť.

„Prídeš na to aj sama, ale neskôr Isabela , neskôr," riekol záhadný muž v bielom.

„Kde som to a kto ste vy?"

„Máš priveľa otázok milá moja. Si vo svojej fantázii," zľahka ma pohladil po líci.

„A ja som láska,"muž pokračoval.

Neprekvapilo ma to. „ Vyzeráte ako anjel."

„Možno som anjel. Chcem, aby si vedela, že v pravý čas príde ten, na koho čakáš. Hľadá ťa a možno ťa čoskoro nájde. Buď trpezlivá,"pousmial sa.

Muž v bielom pustil moju ruku a sadol si späť za klavír. Začal hrať inú melódiu akú som počula predtým. Zrazu sa začal strácať.Videla som ho hmlisto a nejasne.

„Nie, ešte nechoď. Prosím," riekla som a po líci mi stekala slza.

„Nezabudni, buď trpezlivá," počula som mužov zamatový hlas v diaľke.

Zmizol a s ním začali miznúť aj slnečnice. Zostala som tam stáť sama, ale nie opustená. Vedela som totiž, že ten kto má prísťpríde. Teraz som si bola istá a to mi zalievalo srdce úprimnou radosťou. 

Pošleš nám tvoju tvobu?

Áno (16 | 69%)
Nie (2 | 9%)
Ešte uvidím... (5 | 22%)
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one